Japonské kosatce.

Kultivary patriace do skupiny japonských kosatcov pestujeme tak, aby sme podmienky pestovania prispôsobili podmienkam v ich domovine. Rodičia tejto skupiny kosatcov pochádzajú z mierneho pásma japonských ostrovov. Najdôležitejšie obdobie pre ich optimálny rast je zima a doba kvitnutia. Pre mnohých z nás je predstava Japonska spojená s podnebím podobným subtrópom. Japonské ostrovy sa však rozprestierajú od trópov až do oblasti blízkych večne zamrznutej pôdy.

Na miestach, kde sa vyskytuje I ensata, je v zime dostatočná pokrývka snehu, ktorá udržuje rastliny po celú zimu v bez mrazov a v suchom prostredí. Západné studené prúdenie z pevniny zaistí, že sneh vydrží až do jari. Pri jarnom odmäku sú lúky, na ktorých kosatce rastú, zaplavované vodou z topiaceho snehu. Vody je toľko, že v tejto dobe môžu niektoré rastliny v nej krátkodobo stáť. V našich podmienkach je však pôda v dobe topenie na rozdiel od prírodných stanovíšť kosatcov väčšinou premrznutá a pri zaplavení podzemkov by mohli kosatce trpieť anaerobnou hnilobou. Preto japonské kosatce zo skupiny I ensata na jar nezalievame, iba udržujeme vlhkú pôdu. Od okamžiku kedy kosatce začínajú rašiť a po celé vegetační obdobie potrebujú rastliny dodávať vodu na úrovni cca 2,5 cm zrážok za týždeň. Pokiaľ neprší, musíme túto hladinu doplniť zalievaním. Na rozdiel od kosatcov zo skupiny I.ensata však kosatce zo skupiny I.laevigata dávajú prednosť zaplaveniu vodou. Dnes existuje množstvo hybridov medzi kultivarmi I.ensata a niektorými klonmi I.pseudacorus, ktoré sa pestujú podobne ako kultivary I.ensata.

V našich podmienkach postačuje u chúlostivejších a vzácnejších odrôd zimní kryt lístia alebo čečiny. Väčšina odrôd japonských kosatcov však rastie v našich podmienkach veľmi dobre, aj bez tejto ochrany. Taktiež semenáče sa dajú ľahko pestovať. Semenáče sú variabilné a zaujímavé. Japonské kosatce sa veľmi dobre uplatnia v prírodných trvalkových partiách, alebo ako solitéry v trávnikoch, prípadne na brehoch jazierok. Kultivary I.ensata a I.laevigata sú vynikajúce ako solitéry, ale i do zbierkových záhonov, prípadne k rezu. Náš domáci I.pseudacorus a jeho odrody sú vhodné do prírodných trvalkových partií, prípadne do močarísk.

Japonské kosatce presádzame v lete po odkvitnutí až do konce októbra. Sú citlivé na prítomnosť vápnika v pôde, vyžadujú pôdu s kyslou reakciou. Vhodnejšie je mokrejšie stanovište ako trvalo suché. Pokiaľ nemáme na záhrade mokrejšie stanovište môžeme si pomôcť záhonmi pod úrovňou terénu. Staré prehustené trsy rozdelíme ostrým nožom na skupiny s troma až piatimi výhonkami. Listy skrátime na tretinu až štvrtinu, korene na polovinu. Oddenky zapustíme tak, aby boli prekryté asi tromi cm zeminy. Po vysadení rastliny zatienime a pravidelne zavlažujeme. Najkrajšie kvitnú dva roky po vysadení. Vzácnejšie odrody japonských kosatcov môžeme pestovať v nádobách, kde je možné lepšie vytvoriť podmienky, ktoré v tom ktorom období potrebujú. Môžeme ich koncom jari ponoriť až do kvitnutia do vody, alebo ich uložiť v suchej a bez mrazovej miestnosti. Počas kvitnutia môžeme nádobu premiestniť na miesto, kde kvitnúca rastlina lepšie vynikne. Je si však treba uvedomiť, že každá rastlina porastie vo voľnej pôde lepšie ako v nádobách. Nádoba je pre kvetinu niečo ako klietka pre vtáka.
Podobne ako u sibírskych kosatcov, sú trsy japonských kosatcov ozdobné po odkvitnutí svojimi listami. Až do zimy, kedy sa ich listy vyfarbia do hneda a purpurova, pôsobia na záhrade dojmom podobným trsom tráv.